Bájka

Raz kanárik sa díval na komára, ako si lieta v okolí,
a lietal smelo, triky stváral, vravel, že nič ho neskolí,
a kanárik mu začal rázne, že niet, čo ti Bratku závidieť,
strach z teba majú ľudia miesto bázne a najradšej ťa nevidieť,
všade kde prídeš, zdesíš ľudí a tí ťa potom chytajú,
cez deň ich trápiš, v noci budíš a ja si takto hútajúc,
viem predstaviť, ako ti asi je, keď toľko veľa nenávisti
sa vôkol teba zažije a nik sa dobre nepoisti
proti tvojmu zlozvyku, že chceš byť všade prvý,

kde viac než ako zo zvyku, je boj o kvapku krvi.

Pozri sa, riekol komárik, pravda je tvoja dozaista
múdra, no kanárik, ak ti jesť nikto neprichystá
od hladu zomrieš primladý, ja sám si obed vyberám
a lietam všade od nálady, od okenice ku dverám,
čo z toho, že máš klietku zo zlata, keď dvere zámku majú,
je kapitánska odplata, ak náhodou loďou stroskotajú?
A smeješ sa mi, že kde prídem, nevidí sa vítanie,
ale čo som zatiaľ videl, mi príde ako tlieskanie,
a hoci nie som taký milý a klietky pre mňa nemajú,
slobodu mi nezmárnili a viacej si ma všímajú,

vtom vletel oknom vietor spanilo a doprostred sa postavil,
čo sa vám tvory prisnilo, že rozum sa vám zastavil?
Život ti naloží pár kariet do vienka, s tým musíš hrať,
podhodia veľakrát pod nohy polienka, to musíš proste vziať,
raz budeš lietať si a raz zas v klietke bezzubo
,trhať sa za vlasy až zaspíš pod dubom,
život ti naloží kamene do vrecka, postrčí do vody,
vezme sa radosť ti, tá detská, na ktorú netreba dôvody,
ak komár si, bez mena, musíš niesť ťarchu maličkostí,
lež iba zloba bezmenná, láme nám všetky kosti,
ak ako kanárik s krídlami spútanými nevidíš slobody
a s kŕdľom letiacim, čo nejdeš za nimi v spoločné sprievody,
musíš už prečkať tu, veď radosť je tá prehra vždycky vyhratá,
Všetci sme jeden ľud, všetci sme zvieratá,
A čím sa vlastne líšime? Veď smrť nás rovnak delí,
Iba tým, že niečie životy až tak zversky nesmrdeli...


Autor:  Andrej Gerba

Vytvorte si web zdarma! Webnode